Gustova nájdená radosť.

Priatelia, odporúčame vám prečítať si článok neprehliadnuteľného člena nášho klubu Gusta Budinského. Tento článok by sme mohli pokojne označiť za opis Gustovej cesty pri hľadaní radosti – pre nás všetkých skrývajúcej sa za jedným slovom: SAAB. Veríme, že tento skvele napísaný článok poteší srdce každého SAABistu. Článok bol v mierne pozmenenej podobe publikovaný v najnovšom čísle (5/2016) časopisu Veterán SK. Želáme vám príjemné čítanie.
Nechcené dedičstvo
Saab 96 V4 De Luxe

Verím, že opakovanie je matkou múdrosti a aj keď veľkej väčšine čitateľov nemusím značku Saab predstavovať, niektorí si, na rozdiel odo mňa, nepamätajú dobové inzeráty Saabu na nádherné 900vky turbá v medzinárodných vydaniach časopisov ako Newsweek či TIME. Pre nich a z úcty k zakladateľom značky Saab by som si na úvod dovolil krátku rekapituláciu.
Saab, samozrejme, nie je iba náhodný zhluk písmen. Ide o skratku švédskej spoločnosti na výrobu lietadiel Svenska Aeroplan Aktiebolaget, ktorá v čase druhej svetovej vojny plnila potrebu ňou vyvolanú. Ako sa však vojna blížila ku koncu, prišla na rad iná potreba. Alebo skôr východisko zo situácie – výroba automobilov, pričom dopyt po nich prekonal časom aj tie najväčšie očakávania. Od svojho začiatku sa automobilka Saab snažila dať ľudom auto, ktoré potrebujú, a to po všetkých stránkach. Auto adekvátne veľké, spoľahlivé a tiež nadovšetko bezpečné, súčasne však aj finančne dostupné. A keďže poctivo postavené autá sú zväčša aj ťažké, bez adekvátnych podvozkov a agregátov by boli zúfalo pomalé a neovládateľné. To vyústilo aj do potreby adekvátnych, ba často viac ako adekvátnych motorov i podvozkov, pre ktoré sa tieto autá nakoniec dostali pod kožu aj ľudom, pre ktorých možno bezpečnosť nebola úplne na prvom mieste. Zámerne si tento odsek prečítajte ešte raz. Podobný prístup sa totiž v dnešnom svete už nenosí. Dnes je dôležitá úspora z rozsahu a zisk. Veci, ktoré mám pocit, že vynašli za stolom pri rozhodovaní o budúcnosti značky Saab po jej zakúpení veľkým koncernom.
Prvému modelu automobilky Saab sa redakcia (redakcia časopisu Veterán SK – pozn. autora) podrobne venovala pred viac než rokom (Veterán SK 02/2015), no moja cesta k značke sa začala na opačnom konci produkcie. Po rokoch hľadania (doslovne) bol mojím prvým Saabom jeden z posledných vyrábaných modelov, teda model z predposledného roku výroby 2010. Môj prvý Saab si ma získal na prvý pohľad. Atraktívny exteriér, jednoduchý a prehľadný interiér v spojení s vynikajúcim benzínovým agregátom (samozrejme, prepĺňaným turbodúchadlom, ako inak) s nízkou spotrebou ma fascinoval svojou jazdou. Pomerne ťažké vozidlo sa po našich cestách pohybovalo s takou gráciou, na ktorú sú hrdé omnoho drahšie značky (aj keď, úprimne povedané, Saab nikdy nepatril medzi lacné značky, snáď iba ku koncu produkcie, keď automobilka predávala svoje autá pod svoje výrobné náklady). K značke ma však ťahal celé roky iný sen. Strieborná 900vka turbo, ktorú som si pamätal z mnohých reklám, no naživo som ju videl iba možno dva-trikrát, a to napriek naozaj veľkému počtu predaných áut. Za jej volantom som však opäť zažil to, čo v  modernom aute, akurát v čistejšej podobe. A tak som sa pustil do objavovania Pandorinej skrinky.

Saab 96 sa na môj zoznam priorít dostal po krátkom zvezení sa takmer identickým autom, iba o niekoľko mesiacov starším, ktoré patrí členovi SAAB CLUB SLOVAKIA, estétovi a zároveň aj nenápadnému agentovi, ktorý objavil mnoho klenotov dnes jazdiacich po našich cestách. Deväťdesiatšestka je autom, ktoré sa vyrábalo dve dekády (a išlo vlastne o neustále pokračovanie a vývoj konceptu započatý modelmi 92 a 93) a nebol by to Saab, ktorý by svoje auto neustále nezlepšoval. Oproti modelu 93B dostalo auto prepracovanú aerodynamiku (vo svojej dobe išlo o jedno z naj-aerodynamickejších vozidiel s odporom Cd iba 0.35) a aj keď pod šatom sa ukrývalo veľa identického, novinka dostala napríklad väčší kufor a väčšiu nádrž. Prvé autá schádzali z výrobných liniek s prepracovanými a v náročných severských podmienkach dlhodobo testovanými dvojtaktnými motormi, ktoré boli už v roku 1961 kombinované s novou, 4-stupňovou prevodovkou a takmer s každým ďalším modelovým rokom prichádzali nové, čoraz zásadnejšie inovácie. Ja som sa ale sústredil na neskoršie modely vybavené motorom vyrábaným pod licenciou značky Ford s označením V4, ktoré Saab nasadil popri práci na vývoji vlastného štvorvalca. Trvalo pomerne dlhý čas, kým Saab vybral ten správny motor (V4 od Fordu nebol jedinou alternatívou), ktorý vo finále a po úpravách technickými inžiniermi automobilky SAAB ako jediný spĺňal náročné kritériá značky, ktorá túto operáciu nazvala „Operation Kajsa“. Motor, ktorý v tom čase poháňal nemecký Ford Taunus 12M a 15M, ale pod kapotu deväťdesiatšestky nepadol len tak. Nie všetci z vedenia boli totiž touto kombináciou nadšení. V automobilke ale našťastie existovali ľudia, ktorí v dobe svojej dovolenky inštalovali do sériovej 96tky novú V4 v tajnosti v malej talianskej dielni. Štyri mesiace trvalo ladenie a testovanie prototypov, ktoré vyústilo v lepšie, robustnejšie a dokonca aj spoľahlivejšie auto. Dodnes vo fanúšikoch značky rezonuje fakt, že automobilka Ford po úpravách pôvodne vlastného vidlicového štvorvalca dokonca podporovala predaj svojich áut reklamným sloganom „Ford s motorom SAABa“. Efekt bol okamžitý, predaje V4 začali prudko rásť, čo dvojtaktný motor definitívne odpísalo v modelovom roku 1968 po 320.000 vyrobených exemplároch.  Samozrejme, so zmenami sa neskončilo a 96tka sa vyvíjala až do svojho ukončenia výroby v roku 1980, dokedy sa jej vyrobilo spolu s modelmi 92, 93 a 95 úctyhodných 730 607 kusov.
Zaujímavosťou bol pokus o výrobu tohto modelu v Južnej Amerike. Kým Brazília koketovala s výrobou, respektíve kompletizáciou skladačiek zo Švédska ešte pred samotným začiatkom výroby prvého Saabu 92, reálne autá sa skompletizovali až v Uruguaji roku 1964. V prvom roku sa ku zákazníkom dostalo hneď 193 2-taktných 96tiek, v roku 1965 iba 50 kusov, no pridalo sa aj 20 kusov modelu 95. Náklady na kompletizáciu skladačiek však boli privysoké a Saab hľadal cestu zefektívnenia výroby, ktorú sa podarilo odštartovať až v roku 1966. Vtedy Saab po prvýkrát vo svojej histórií vyrábal auto mimo Európy, pričom zo Švédska posielal samostatné plechy a komponenty, ktoré následne vo fabrike Automotora v Montevideu pozvárali, nalakovali a, samozrejme, vybavili aj interiérmi a motormi. Výroba prebiehala na najvyššej úrovni podľa švédskych štandardov a našťastie rovnako zmýšľajúcich majiteľov Automotory až do roku 1970, keď do hry opäť vstúpila politika a po takmer 500 vyrobených kusoch modelov 96 (308 ks), 95 (70 ks), ale tiež 99 (100 ks) sa spolupráca skončila.
Za volantom
Čas prekvapení nastáva najmä po naštartovaní. Vé-štvorka má sýty, kovový zvuk, ktorý preniká do interiéru tak akurát. Zážitok je ale aj stáť vedľa vozidla, najmä pri rozbehu, kedy sa zvuk rýchlo stáva naliehavým, hladným. Motor si skutočne vyslovene pýta otáčky. Ani nie svojím výkonovým charakterom – veď jeho slušná porcia krútiaceho momentu je k dispozícii veľmi skoro, no bude vás hnať skôr zvuk. Radenie na volante je vec, ktorá pre čitateľov asi nebude predstavovať žiaden problém a v 96tke to platí rovnako. Rýchlosti tam skáču presne, takmer samé od seba a onedlho uháňate veľmi moderným tempom. Podvozok sa prekvapivo dobre vyrovnáva s nerovnosťami a na palube vodiča nerušia žiadne pazvuky. Aj keď sa auto na dnešné pomery celkom pochopiteľne nakláňa, do správneho tempa sa poľahky dostanete jemnou prácou a rozvážnym prístupom. Svoje urobí aj nízka hmotnosť vozidla, no súčasnosť zrýchlenia tohto auta ma poteší vždy už po prvých kilometroch,  keď prekonávam nielen svoje očakávania, no najmä očakávania ľudí, ktorí na toto auto takmer neveriacky pozerajú. Isteže, 96tky v našich končinách nikdy nepatrili medzi ľudové autá a ich ceny a obmedzená možnosť kúpy prirodzene selektovala skupinu vyvolených majiteľov, preto ani nečakám, že ľudia auto spoznajú.
Rovnaké pocity som mal aj počas tých krátkych chvíľ, ktoré som už strávil za volantom červeného Saabu 96 De Luxe, ktorému je venovaný tento text. Jeho príbeh rozhodne nie je kompletný a pátranie po informáciách o jeho prvých rokoch života mi istotne zaberie dosť času, no dnes vám ponúknem aspoň časť, ktorú by niekto s básnickejším črevom určite nazval „Splnený sen.“

Nechcené dedičstvo
Inzerát s týmto autom a najmä jeho požadovanou cenou by takmer istotne ušiel mojej pozornosti. Po jeho prečítaní som ale reagoval okamžite a po krátkej výmene elektronickej pošty sme si pred-dohodli cenu a termín nášho výletu. Teraz už len auto s guľou, vozík, a cesta do Prahy nasledovala behom niekoľkých dní.
Už pomalé otváranie brány staršej garáže v tichej a na prvý pohľad majetnej štvrti v nás vyvolávalo veľké očakávania, ktoré následne potvrdilo aj odokrytie červenej 96tky, ukrývajúcej sa pod starou dekou a hromadou prachu, ako v exemplárnom filme o tzv. „barnfinds“. Ako dlho auto stálo bez pohnutia sme pomerne rýchlo zistili podľa dostupných dokumentov o poslednom servise, pričom majiteľka auta ospravedlňujúco vysvetľovala dlhú dobu státia vlastnením modernejšieho vozidla a nevôľou príbuzných udržiavať auto, ktoré je tak „nepekné“. Tieto informácie sme prijali s vďačnosťou a pustili sa do skúmania stavu. Nálezový stav najlepšie popísal David Syrový venujúci sa historickým Saabom od mala, ktorého nám odporučil kamarát z českého časopisu Oldtimer, a ktorý stav auta zhrnul stručne a výstižne: skanzen.
Nechceným dedičstvom by sme v skratke mohli zdôvodniť konečnú púť auta do mojich rúk. Kým pôvodný majiteľ do svojho odchodu veľa kilometrov najazdiť naozaj nestihol, s autom sa neskôr už pravdepodobne veľa nenajazdilo a okrem niekoľkých zdokumentovaných výletov do servisu na výmenu náplní väčšinou stálo v suchej garáži. Prvý majiteľ ale musel mať veľmi dobré známosti aj v samotnom servise značky. Nenápadná škatuľa umiestnená v blízkosti auta ukrývala desiatky pôvodných, niektorých ešte nerozbalených, náhradných dielov pedantne označených a popísaných trpezlivou rukou.  V každom prípade a pre moje obrovské potešenie, dodnes fungujúci tachometer, s ktorým sme auto našli, sa zastavil na čísle 30 625 km.

Skanzen na kolesách
Po zaplatení dohodnutej ceny a odchode majiteľa s cieľom vybaviť administratívne náležitosti sme využívajúc Davidove skúsenosti pokračovali v prieskume a tiež zvažovaní našich možností, ako dostať 96tku na vozík, ktorý sme si pre istotu so sebou priviezli. Aj napriek nízkej hmotnosti vozidla sa nám do tlačenia veľmi nechcelo a všetko nasvedčovalo tomu, že auto by túto procesiu mohlo zvládnuť aj samotné. Motorový priestor okrem niekoľkých jemných pavučín totiž vyzeral skutočne pripravený a po niekoľkých odborných pľuvancových dávkach benzínu priamo do srdca karburátora pražská garáž zaburácala zobudenou V4kou, ktorá sa takmer okamžite ustálila do bezchybného voľnobehu. Po dôslednom zahriatí sme autom skutočne vycúvali z garáže, veľmi opatrne vyšli na pripravený vozík a vyrazili na pomalú, opatrnú cestu do nového domova.

V čase písania tohto článku 96tka prevažne oddychovala a okrem občasných krátkych vychádzok okolo svojho nového bydliska, či prvého fototermínu, čakala na svoj prvý veľký servis a výmenu najdôležitejších komponentov, ktoré po takmer 50 rokoch majú plné právo na odpočinok. Kým auto už dnes stojí aspoň na voňavých, nových pneumatikách, v jeho žilách ešte hybernujú staré náplne a postupne zvetráva väčšina gumových drobností, ktoré pred prihlásením auta do evidencie vozidiel  plánujem vymeniť a ktoré som počas uplynulých mesiacov od dovozu trpezlivo zhromažďoval. Aj keď som si vedomý hodnoty auta s takým nízkym nájazdom, tento Saab 96 rozhodne nebude tráviť svoj život iba na vozíkoch a v garáži, preto dostane klasické biele evidenčné čísla a kým to počasie a okolnosti umožnia, bude svojou prítomnosťou tešiť oči nielen pri každodennej ceste do práce, ale aj na najrôznejších výletoch a dobrodružstvách. Tak, ako to jeho výrobca zamýšľal. Na záver by som si ešte dovolil poďakovať SAAB CLUBu SLOVAKIA, bez ktorého aktívnych členov a webstránky by som si za volant vlastného Saabu možno ani nikdy nesadol.
Gustáv Budinský
Technické údaje